O Timrave a jej diele

Timrava

Predstaviteľka neskorého realizmu, Božena Slančíková, si pseudonym Timrava zvolila podľa obľúbenej studničky s čistou vodou v polichnianskom chotári. Tento fakt, okrem iného, nám poskytujú Dejiny slovenskej literatúry od Milana Pišúta a kol. Gbúr nepostupuje pri písaní Petrusovým štýlom, neradí Timravinu tvorbu priamo do biografickej časti, ani neuvádza, čo ju k napísaniu konkrétnych prác viedlo. V kapitole Próza autorov neskorého realizmu uvádza, ako sa dostala k písaniu krátkych prozaických žánrov. ,,Začala písať, ako sama tvrdila, ,,zo žartu" a ,,pre zábavu",..." (Gbúr, 2009) V kapitole o Timrave je uvedený krátky biografický vstup, zhrnutie tvorby, nastolenie témy a krátke vstupy k najvýznamnejším autorkiným dielam. V starších Dejinách slovenskej literatúry Petrus konkretizuje presné okolnosti vzniku jednotlivých diel, ktorými vytvára súvislú biografiu. Uvádza, že prostredie, v ktorom žila, a teda dedinu Polichno a rodinu farára Pavla Slančíka, opísala neskôr v novele Všetko za národ. Svoje zážitky z pobytu v Bystrici a Dolnom Kubíne opísala v novele Skúsenosť a hoci mala radosť zo skončenia vojny, pričom slovenskú dedinu počas nej zobrazila v novele Hrdinovia, zachovala si aj v poprevratovom období kritický ráz.

Na rozdiel od Gbúra sa Petrus zaoberá aj rozdelením Timravinej tvorby podľa období, v ktorých písala. Radí tu: 1. Spoločenské prózy z predprevratového obdobia ( po roku 1896 ), kde patria prózy z ,,panskej" spoločnosti: Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Boj, Bál, Skúsenosť, Bez hrdosti, Veľké šťastie, Strašný koniec. 2. Predprevratová próza s dedinskou tématikou - Na jednom dvore, Pódi, Pád Jana Hrkalu, Tá zem vábna, Márnosť všetko, Mylná cesta, Ondro Hľonzo, Ťapákovci a iné. 3. Prózy s vojnovou tématikou - V čas vojny, Hrdinovia. 4. Poprevratová prozaická tvorba - Skon Paľa Ročku, Všetko za národ, Dve doby, Záplava.

Petrus pri jednotlivých prózach zdôrazňuje charakteristické črty Timravinej tvorby pomocou jednotlivých diel. Napríklad jej kompozičné umenie ukazuje na novele Ťažké položenie, kde dôraz kladie na motívy, ktoré sú navzájom rovnocenné a Timrava až v epilógu ukáže, ktorý bol rozhodujúci. Vnútorné monológy, ktoré spôsobujú prelínanie sa vnútorných a vonkajších dejových línií dokazujú napätie medzi človekom a spoločnosťou, ktorá ho núti pretvarovať sa, vďaka čomu sa stretávame s rozpornosťou postáv a kontrastom.

Tematicky si Timrava v ,,panských" poviedkach takmer nevšíma národnostnú problematiku, kým v ľudových ukazuje napodobňovanie panského štýlu dedinským ľudom a jeho podliehanie maďarizačnému vplyvu. Prózami sa prepletá téma ,,popaňšťovania", zmysel života, láska, ostrá kritika slovenskej spoločnosti, rozpor medzi citom a majetkom, rodinné pomery, manželstvo, bohatstvo a chudoba, ľudské utrpenie, vysťahovalectvo.

Gbúr dopĺňa, že tvorbu autorky ovplyvnili hlavne tri skutočnosti: tvorivé literárne prostredie, príroda a ľudia z novohradského kraja a údel osudu nevydatej ženy.

Prínosom Timravy do slovenskej literatúry je hlavne spôsob jej písania. Necháva postavy, aby sa duševne vyvíjali, pričom percipient, napríklad vďaka vnútorným monológom, može sledovať jeho dynamiku a premenu. Postavy neostávajú nečinné, ale snažia sa prekážky prekonať. Timrava sa nebojí vyjadriť ostrú kritiku proti malomeštiactvu, vojne, pomaďarčovaniu a často píše so sarkazmom.

Anotácia štúdie od Oskára Čepana - Stimuly realizmu

Čepan sa zmieňuje:,,Jej významovými príznakmi je ,,tvrdá" dikcia reči, ,,ťažké" položenie literárnych postáv a ,,márnosť" všetkého ich životného súženia." (1984, s. 188) V prvej časti, teda pri charakteristike ,,tvrdej" dikcie reči sa zaoberá hlavne tým, že Timravin jazyk pôsobí ťažkopádne, hrubo a prejavuje v ňom málo citu. Snažila sa čo najkratšie vyjadriť, čo je na ľuďoch, čo malo za následok dlhé, zložité vety. Podľa Čepana chce Timrava súčasne vyjadriť stav subjektu i objektívnu skutočnosť, dmieta statický opis detailov, deskripciu prírody a tzv. ,,sentimentálničenie". (1984, s. 190) Používa veľa expresionizmov a vulgarizmov, slová používa v dvojitých významch a najpodstatnejšie slovo vety ukladá na jej koniec. V slovoslede sa zrážajú jazykovo-gramatické a logicko-významové zretele. Tu má dôležitú úlohu inverzia, podčiarkuje rozpor medzi vonkajšou a vnútornou stránkou zobrazovanej skutočnosti. Najcharakteristickejším typom miešania viacerých foriem komunikatívnych postojov u Timravy sú tzv. syntakticko-motivické sekvencie. V nich sa naraz alebo v tesnej následnosti stýkajú tri základné typy ľudskej aktivity: rozhovor, myslenie a akcia. Týmto svojím jazykom rozšírila prózu slovenského realizmu o konverzačný štýl, schopný vyjadrovať rozpory medzi vecnou podstatou medziľudských vzťahov a ilúziami o nich. ,,Ťažkým" položením literárnych postáv autor myslí Timravin spôsob ich nevšedného zobrazovania. Ich psychický stav opisuje pomocou fyzického, obraz reality je len zbežne načrtnutý, vonkajší dej redukovaný na minimum, ale plán postáv a ich vnútorný dej celou prózou prevládajú. Snáď najzákladnejším znakom je u Timravy irónia. ,,Irónia ako prejav vzdorného chápania porážky subjektívnych ambícií je najúčinnejším prostriedkom Timravinej polemiky so sentimentalizmom, je hlavným argumentom jej kritiky nezrovnalostí života." (1984, s. 219) ,,Márnosť" všetkého súženia je predstavenie ,,strašného konca" Timraviných literárnych postáv v jej sujetovej výstavbe. Práve jej sujet bol najviac kritizovaný, no jeho úlohou je organizovať viacstrannú sebaidentifikáciu literárnej postavy v kolíziách obyčajného života. Sujetový princíp spočíva v napätí medzi minimálnym pásmom vlastného deja a jeho intenzívnym hrdinkiným prežívaním. Čepan každý zo spomenutých znakov ukazuje na jednotlivých príkladoch, alebo vyjadreniach iných autorov a ich subjektívnych postojov voči Timravinej tvorbe.

Anotácia štúdie: Ivan Kusý: Božena Slančíková - Timrava

Ivan Kusý sazameriava hlavne na spisovateľkin život, tvorbu a na podmienky, v ktorých písala a dôvody, ktoré ju k tomu viedli. Ku každému jej dielu nepriraďuje jeho obsah, len myšlienku a Timravinu motiváciu toto dielo napísať. Biografiou sa nezaoberá, od začiatku komentuje spôsob písania a jej myšlienky. Podobne ako Čepan, tak aj Kusý reaguje na autorkine zvýraznenie jednotlivca: ,,Ona ,,vedie predok" tým autorom, ktorí obracajú literatúru k problematike jednotlivca, k sebavyjdareniu. Nepíšu predovšetkým o bolestiach a túžbach národa, ale o súčasnom postavení indivídua a jeho pocitoch sklamania." (1967, s. 3) Chrakateristiku Timravinho pôsobenia rozdeľuje na kapitoly - Božena Slančíková - Timrava, Prostredie a prvé literárne pokusy, V literatúre, Za ľudským šťastím, Problémy sveta pánov, Svet ľudu, Život pod dotykom nových čias. V každej kapitole spomína tie diela, ktoré sú rovnako tematicky ladené ako jej názov a pri každom z nich uvádza pre Timravu typické prvky.

Kým Čepan charakterizuje hlavne spôsob Timravinho písania, Kusý sa zameriava nastolením témy a problému. Napríklad pri probléme vysťahovalectva podľa neho Timrava nezakrýva, že zdrvujúcu väčšinu ľudí do Ameriky vyháňa bieda, ona sa však zameriava na takých, čo v Amerike chceli nahrabať ešte viac, než mali, získať peniaze na viac zeme, než by mohli sami obrobiť. Na konci štúdie je spomenuté, že Timrava v roku 1947 získala titul národnej umelkyne.

Na jednom dvore

Dielo Na jednom dvore od Boženy Slančíkovej Timravy som si vybrala, lebo sa v ňom rieši problém vopred stanoveného manželstva, kde rozhodujúcim činiteľom sú majetky.

Už z názvu môžeme dedukovať, že pôjde o príbeh jednej rodiny, keďže väčšinou boli rodiny spojené spoločným pozemkom. Miesto deja bude teda pozemok rodiny, kde býva v jednom dome Paľo Škríbeľovie so svojou matkou Križľanou a otcom a v druhom dome Paľova sesternica Anča s rodičmi a sestrou. Témou diela je Paľov vzdor voči pre neho vopred danej neveste, ktorú mu vybrali rodičia. Zároveň to vytvára problémový prvok diela, ktorý sa dozvedáme už v incipite:,,Paľo Škríbeľovie pohodil plecom hrdo, zatisol klobúk na oči a povedal pred celým svetom, že nechce svoju sesternicu Anču."(Timrava, 1971, s.131) Paľo Škríbeľovie sa teda vzbúril voči vopred danému manželskému zväzku napriek tomu, že mohol prísť o dobrý vzťah s rodičmi, o majetky a svoju dobrú povesť. Nezáležalo mu na tom, čo môže stratiť, nepozeral na to, čo môže získať, zaujímalo ho len to, že nechce žiť so ženou, ktorá sa mu nepáči. Zdôvodňuje to tým, že už ,,má rozum". Zhnusila sa mu, a sám nechápe prečo, odrazu na nej vidí len to škaredé, no len z tej fyzickej stránky. ,,Ale keď Paľo ešte nemal rozum,..."(Timrava, 1971, s.131) vôbec nič mu na nej nevadilo a rozumel si s ňou. Teraz ale z trucovitosti chce si zobrať za manželku Maru. Zo začiatku sa ho snažia presvedčiť, aby nevymýšľal, a argumentujú tým, že láska príde časom. Sám jeho otec sa mu priznáva k láske k Anči Kačicovie, no nakoniec sa podvolil a zobral si jeho matku. Na Paľa to však nezaberá, a preto sa začínajú ohradzovať majetkovými pomermi. Nepoukazujú na vzťahy, ani na city, dôležité je to materiálne. V dedine nastáva chaos, každý rozmýšľa, koho si Paľo vezme. Nastáva ruch, pretože akoby každá matka očakávala, že Paľo príde za jej dcérou. Pri dedinskej zvade sa ženy prekrikujú, ktorá je pre Paľa vhodnejšia, pretože má viac majetku. Začína enumerácia majetku jednotlivých dievok, s čím stúpa aj gradácia napätia. Maru, o ktorú má Paľo záujem, vykresľuje dedina, že je ,,ani pani ani sedliačka". Mara sa vymyká klasickej predstave o vidieckej dievčine, pretože pestuje kvety, nosí farby, ktoré sa nenosia, a zároveň je hyperbolizované jej obliekanie - ,,A vidí Zuza stáť tam Maru v dvadsiatich sukniach,..."(Timrava, 1971, s. 139) Čo je zaujímavé, v tomto prípade ich majetok až tak nezaujíma, len v krátkosti poznamenávajú, že majetok majú zhanobený ,,bohvie odkiaľ" a jej otec sa zajakáva. Križľana zúri, aj z toho dôvodu, že Anči, o ktorej si myslela, že sa stane jej nevestou, už nejaký majetok zanechala a teraz sa bojí, že oňho príde. Zvrat nastáva, keď sa Ančini rodičia rozhodnú, že svojej dcére nájdu ženícha. V momente, keď bačik Ondro dovedie z druhej dediny mládenca, ktorý by mohol byť potenciálnym ženíchom, a Paľo na to príde, chce ju opäť získať. A hoci spolu nehovorili už mesiac, Anča stojí ešte oňho a príde za ním.

Paľo Škríbeľovie je dedinský mládenec, ktorý sa nechce podriadiť konvenciám a vôli rodičov. Chce byť sám sebe pánom a sám chce rozhodovať o svojom živote. Akoby robil všetko preto, len aby nevyhovel rodičom. Práve preto si na Anči nevšíma jej vlastnosti, ale len fyzický vzhľad, aby si ju sprotivil, hoci ju má rád. Akonáhle však začína byť ohrozený, a začne si uvedomovať, že ju môže stratiť, prestane voči všetkým bojovať a vráti sa k nej. Zmieta sa v ňom nepokoj a vnútorný boj. Na jednej strane chce byť iný ako ostatní, na strane druhej to však podmieňuje, že by musel prísť o Anču. V závere si vyberá druhú možnosť a ostáva pri nej - plní teda vôľu rodičov.

Anča je pasívna postava, ktorá nemá žiadne požiadavky, ani vlastný názor. Podriaďuje sa spoločnosti a je spokojná s tým čo má. Keď sa jej všetci posmievajú, lebo ju Paľo nechce, je voči tomu ľahostajná. Najprv sa snaží za Paľom chodiť, keď vidí, že to nemá zmysel, prestáva. Nebojuje o svoju lásku, ani o svoju budúcnosť. Keď ju postavia pred cudzieho mládenca, za ktorého by sa mala vydať, plní rodičovské rozkazy a venuje sa hosťovi. V závere však prichádza za Paľom, aby mu dokázala, že chce len jeho.

Križľana je Paľova matka, ktorá chce silou - mocou oženiť svojho syna za jeho sesternicu. Akonáhle však všetko nejde podľa jej predstáv, začína sa zmietať šialenstvom. Podstatou nie je ani tak fakt, že Paľo nechce Anču, ale to, že jej už už tri najdrahšie svoje oplecká a dve gecele darovala. Všetko zdôvodňuje len majetkovým stavom a práve majetok je pre ňu najdôležitejším faktorom pri oženení syna. Nechce len spojiť svoj majetok s Ančiným, ale chce aj majetok bačika Ondra. Keď Paľo argumentuje tým, že nie všetky príbuzenské manželstvá dopadli šťastne, ona argmentuje majetkovými pomermi.

Ančina matka Anča sa nestará o to, prečo Paľo Anču nechce, ale o to, čo všetko jej dcéra má a preto nemá dôvod ju nechcieť. Rovnako ako ostatné dedinčanky ponúka svoju dcéru ako tovar s vysokou hodnotou a stará sa hlavne o to, či Anča má dáku chybu, ,,...alebo je v dedina daktorá inakšia?"(Timrava, 1971, s. 133) Akoby všetky dievčatá mali byť úplne rovnaké a majetok je ich jediná hodnota.

Ostatné postavy sú vedľajšie a ich funkcia je len doplňujúca a hyperbolizujúca na zvýraznenie deja.

Porovnanie diel

Ďalšou poviedkou z Timravinej tvorby je Katera. Rovnako ako v Na jednom dvore i tu sa rieši vzťah dvoch mladých ľudí, pričom mládenec odporuje, no z rozdielnych dôvodov. V Na jednom dvore, ako sme už spomínali, ide o vzdor voči rodičovským pravidlám a nezáujem o majetky. V poviedke Katerasa však hlavný hrdina, Jano Binbov, búri, pretože si nechce priznať, že Kateru ľúbi. Oproti Ile je Katera škaredá, malá, večne hrkúta, spieva, tancuje s deťmi. Iľa, je síce krásna ako obrázok, no o jej správaní sa dozvedáme len z Katerinho rozprávania:,,Tá je naveky nahnevaná, nadutá ako Nemec. Ani sa s ľudom nezhovára, taký človek nič nestojí..." (Timrava, 1971, s.62) Jano sa nechce stretnúť s realitou, nechce pripustiť, že vnútorná Katerina krása mu môže učarovať viac, ako Ilin výzor. Paľo Škríbeľovie sa ženami nejako obzvlášť nezaoberá, podstatné je, aby vyjadril nesúhlas s rodičovskou koncepciou jeho budúcnosti. Kým v poviedke Na jednom dvore nemáme presne špecifikovaný čas, v poviedke Katera sa špecifikuje už v prvej vete:,,Svitlo prekrásne májové ráno." (Timrava, 1971, s.53) Incipit v tomto prípade nám dáva jasne najavo, že v diele pôjde o problematiku lásky, keďže máj je zaužívaný ako lásky čas, keď všetko rozkvitá, zobúdza sa a staré odchádza.

V porovnaní s dielom Nemilí ide o odlišnú tematiku. Kým v poviedke Na jednom dvore sa pohybujeme v dedinskom prostredí, tu už prechádzame do panskej spoločnosti. Život pánov je tu vykreslený len prostredníctvom hrania kariet, fajčením fajky, prechádzkami v záhrade. Rovnako ako v Na jednom dvore však prichádza majetková problematika, keď doktor Marmara bol požiadať o Anninu ruku, ale nakoniec z toho upustil, pretože nemá dosť peňazí. Hlavný rozdiel medzi Nemilí a predošlými poviedkami by sme však mohli uviesť ako problematiku hlavnej postavy. Kým v Na jednom dvore a Katera ide predovšetkým o vnútorný boj muža, v Nemilí sa stretávame hlavne so ženskou dušou, kde prevládajú Sabine monológy. V tomto diele sa už pretína viacero dejových línií a vzťahov. Podstatným je, koho si má Saba vybrať a kto si vyberie ju. Sabina sa obáva toho, že sa nevydá a uvažuje nad všetkými možnosťami, len aby splnila spoločenskú podmienku vydaja do daného veku. V závere každý nájde svojho životného partnera okrem Čipčana, ktorý, podobne ako v ostatných dvoch dielach, trucuje a neožení sa len preto, že niekto mu je naklonený a on nechce ostať sám, ale preto, lebo jeho mužská hrdosť mu nedovolí zmieriť sa s tým, že nedostal to, čo chcel.

Ak by sme chceli zovšeobecniť spoločné črty týchto troch diel, mohli by sme si všimnúť predovšetkým vnútorné monológy postáv, či už mužských alebo ženských, odklon od zaužívaných konvencií, vnútorný boj v postave medzi tým, čo naozaj človek chce a tým, čo by robiť mal, súčasne aj majetkové pomery a zobrazenie vzťahu k majetku - či je človek v mene lásky majetok odhodiť (Na jednom dvore - i keď k tomu nakoniec nedôjde), alebo v mene majetku odhodiť lásku (Nemilí - Marmara).

Záver

Timravin analytický psychologizmus, simultánne chápanie viacerých významových kontextov a redukcionizmus nepodstatných čŕt skutočnosti majú zrejmé vzťahy k naturalizmu, v jednotlivostiach aj k symbolizmu, secesii a k expresionizmu. (Čepan, 1984, s. 239). Tento Čepanov úsudok, ako aj všetky informácie, ktoré som sa počas písania tejto práce dozvedela, ma utvrdili v tom, že Timrava nebrala ohľad na nikoho a na nič. Písala tak, ako cítila, nie ako bolo predpísané. Niekedy dala do diel priveľa kritiky, inokedy irónie, no písala tak, ako vnímala danú problematiku a vtedajšiu situáciu. Nebála sa prekročiť hranice a vďaka tomu dokázala, že hoci sa smrti bála, ani ona, ani jej dielo nezomrelo.

Bibliografia:

KUSÝ, I.: Božena Slančíková-Timrava, Matica slovenská, Martin, 1967, 46 s.

SEDLÁK, I. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry I., Matica slovenská, Martin, 2009, 600 s., ISBN:978-80-7090-935-5

PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984, 3. Vydanie, 904 s.

ČEPAN, O.: Stimuly realizmu, Tatran, Bratislava, 1984, 480 s.

Zlatý fond slovenskej literatúry: Božena Slančíková Timrava I., Tatran, Bratislava, 1971, 720 s.