Literatúra pre deti a mládež a DROGY

V tejto seminárnej práci sa budeme zaoberať problematikou drogy v literatúre pre deti a mládež. Ako obraz nám poslúžia dve diela. Prvým bude Krajina AGORD od Daniela Heviera a druhým My deti zo stanice ZOO od Chriastiane F. Keďže jedno je určené pre mladšiu generáciu a druhé už pre tú staršiu, budeme porovnávať, akým spôsobom autori vyjadrili svoj postoj voči tejto problematike.

Daniel Hevier - Krajina AGORD

Táto rozprávka môže dostať prívlastok aj didaktická. Dostáva ho práve z dôvodu, že sa nejedná o klasickú rozprávku, ale za jej rozprávkovosťou je aj niečo, čo má deti poučiť a priniesť im nejakú výchovnú hodnotu. ,,Sám autor sa netají svojím pragmatickým zámerom, ktorý knižke vtisol, a jeho slovása vo forme „literárnej prevencie drogových závislostí“ didakticky odrazili v dvoch listochpsychologičky v závere knihy. Jeden je adresovaný deťom, druhý rodičom." [1]

Hlavnou hrdinkou tejto rozprávky je Lucinka Halucinka. Už pri jej mene si môžeme vytvoriť asociáciu s drogami. Toto dievčatko sa veľmi nudí a jej život je príliš všedný. Prihovorí sa jej strom, ktorý ju pošle do zaujímavej krajiny. Pri vstupe do nej dostáva prívlastok Halucinka. Vidíme tu obraz dvoch Lucií. Prvá je Lucia, malé obyčajné dievča. Druhé je Lucinka Halucinka, ktorá odchádza do krajiny s tým, že Lucii sľubuje skorý návrat. Nastáva rozdvojenie postavy. Najprv stretáva malého škriatka menom Letišukop, ktorý ju odvádza k strážcovi Abolzovi. Lucinka Halucinka vchádza do krajiny AGORD, kde sa pred ňou rozprestiera krásna lúka plná voňavých kvetov a všade naokolo sú veľmi zvláštne bytosti. Vyzerajú komicky, no pri pohľade na nich sa človek smiať nebude. Majú totiž veľmi smutné tváre. Dajú jej ovoňať kvet Oldimám - ,,Oldimám je zázračný kvet, z ktorého sa stačí iba nadýchnuť, a hneď máš po starostiach." (Hevier, 2001, s.14) Stretáva chlapca Celafúza, ktorého prichytí pri ovoniavaní tohto kvetu. Zrazu chlapec padne na zem a Lucinka sa zľakne. Keď sa ho spýta, či mu niečo nie je, chlapec nahnevane vyskočí a povie, že lietal. Toto jej nejde do hlavy. Však ho predsa videla stáť, neodlepil nohy od zeme, tak ako si môže myslieť, že lietal? Dal jej z toho kvetu privoňať. Voňalo tam po motýľoch. Dostala sa do stavu, keď sa aj ona vznášala, ale stihla si ešte pomyslieť, či sa vznáša naozaj, alebo len ako ten chlapec. Sledovala krajinu navôkol, a všetko sa jej zdalo zvláštne. ,,Niečo však nebolo v poriadku. Zatiaľ čo odraz stromov vo vode bol ostrý a zreteľný, skutočné stromy na brehu boli rozmazané." (Hevier, 2001, s. 18) Lucinka pri svojom ďalšom putovaní za kvetom Oldimámom stretla ešte mnoho bytostí. Motýle s ľudskými tvárami, ktoré vyzerali ako mŕtve, pričom jeden jej priamo povedal, že keby aj Oldimám mal, nedá jej ho, ale celý ho vydýcha sám. Stretla filozofa Fosila, ktorého keď sa opýtala, kde nájde Oldimám, odvetil jej:,,Kvet Oldimám je zvláštna vec. Nemusíš ho hľadať, on sám skôr či neskôr príde za tebou. [...] Urobí ťa silnou a slobodnou. Ale iba preto, aby si ťa podmanil. Po krátkom čase už nebude slúžiť on tebe, ale ty jemu." (Hevier, 2001, s. 28) Lucinka, ale zatiaľ nedbá na varovné slová a ide ďalej. Pri stretnutí s Relídom je úplne nadšená, že jej Oldimám dá. No spomenie si na varovaia a nenadýchne sa z neho. Stále rozmýšľa nad tým, čo je správne. Ďalšie postavy ako Galapágos alebo krásnosmutná pani sa Lucinke snažia pomôcť. Mohli by sme ich nazvať aj pomocníkmi v tejto rozprávke, pretože ukazujú Lucinke možnosti, ako sa z krajiny dostať von a s čím treba bojovať. V tejto rozprávke to nie je drak, ani čarodejnica, ale Lucinkina vlastná duša. Potrebuje vyhrať boj sama nad sebou, aby dokázala čeliť zlu, ktoré ju vábi. Na to, aby dokázala z krajiny AGORD odísť, musí vyhrať boj nad N.A.T.A.S. - om. ,,Je to najmocnejší temnokňažník, vrchný zlomág, najstarší duchodejník, zlomocník a démonštrum." (Hevier, 2001, s. 36) Keď Lucinka príde až do hradu, kde by sa mala strenúť s týmto tvorom, stretáva Relída. Nie však toho istého, čo predtým, ale iného. Pri Lucinkinom začudovaní sa dozvie, že ich je veľa a sú rozvetvená rodina. Hevier použije číslo deväťdesiattisíc deväťdesiat deväť, pričom ani toto číslo nie je konečné. Má zdôrazniť mieru nebezpečenstva, ktorá číha všade. Keď sa Lucinka už stretla s N.A.T.A.S. - om, strhla z neho plášť a zistila, že je úplne prázdny - videla totiž múr hneď za ním na mieste, kde mala byť tvár. Vtedy zvíťazila. V poslednej kapitole sa stretáva s pánom, čo píše rozprávky a nevie, ako má jednu z nich dokončiť. Lucinka mu dáva námet, ale on už všetko vedel. ,,A bol o jednom dievčati, ktoré bolo dve...",,A potom bolo opäť jedno, lebo zvíťazilo samo nad sebou." (Hevier, 2001, s. 56) Rovnako jej vysvetlil aj mená v krajine AGORD: Abolz - zozadu zloba, Letišukop - pokušiteľ, Oldimám - mámidlo, Relíd - díler, Celafúz - zúfalec, N.A.T.A.S - satan a AGORD - droga - toto slovo však už Lucinka rozprávkarovi nestihla povedať, len si ho uvedomila sama pre seba.

Táto kniha pre deti je takmer dokonalým stvárnením stretnutia dieťaťa s drogou a ľuďmi, ktorí túto nebezpečnú látku obklopujú. Daniel Hevier postavil kapitoly presne podľa abecedy. Prvá začína písmenom A a posledná písmenom Z. Na pôdoryse rozprávky vytvoril príbeh, ktorý formou aj obsahom s rozprávkou korešponduje, avšak ukazuje ďeťom vážnu problematiku. Využíva slovné hračky a píše pútavo, takže deti určite tento príbeh dočítajú až do konca. Po obsahovej stránke zobrazuje krajinu drogovo závislých, pričom opisuje aj tie euforické stavy v drogovom opojení, ale aj to, čo drogy dokážu a ako si človeka vedia podmaniť. Lucinka má práve preto toľko pomocníkov, pretože aj v bežnom živote všade počúvame o drogovej prevencii a o tom, aké sú drogy nebezpečné. No vyznie to úplne inak, ako v tomto prevedení. Reálne Lucinka neodchádza do žiadnej inej krajiny, len do inej krajiny vo svojom vnútri. Rozdeľuje sa na dve osoby a autor to stvárňuje tak, že deti naozaj pochopia, že Lucia nikam neodišla, ale potrebuje nájsť samu seba v sebe samej. Na konci knihy nám autor odhaľuje skryté významy, aby, ak ich deti náhodou nepochopili, bola kniha porozumiteľná a dokázala v deťoch zachovať tú správnu myšlienku.

Christiane F. - My deti zo stanice ZOO

Táto kniha je určená skôr mládežníckej generácii. Pre malé deti by to mohla byť doslova horová kniha a nemuseli by jej porozumieť. Je to skutočný príbeh autorky, ktorá autenticky stvárňuje svoje detstvo a prvé stretnutia s drogami. Detailne opisuje rodinné vzťahy, keď ostáva sama s matkou, ktorá na ňu nemá čas. Na začiatku knihy opisuje svoje detstvo od šiestich rokov, keď ešte žila s oboma rodičmi a sestrou, no ich otec ich často bil, nezarábal, bol z toho deprimovaný a svoju zlosť si vybíjal na nich. Z vidieka sa sťahujú do Berlína. Neskôr sa matka necháva rozviesť a ostáva sama. Problémovým je, že Christiana sa dostáva do skupiny mladých ľudí, kde je najmladšia a nemá žiadne skúsenosti. Okrem ešte jej dvoch kamarátov Pieta a Kessiho už všetci ostatní zarábajú. Nikto ju nevaruje a svojich kamarátov považuje za naozajstných priateľov. Najprv spolu fajčia hašiš a ona je šťastná, že patrí do partie. Ponúknu jej LSD a ona, aby urobila dojem, predstiera, že to už mala. Svoj prvý kontakt s touto drogou opisuje, akoby sa dostala do plechovky, kde je neskutočný hluk a niekto sa tam hrabe veľkou lyžicou. Po čase sa dostáva do kontaktu s heroínom. Zo začiatku ho požíva len vdychovaním, no pri vytvorení závislosti, to zachádza aj do intravenózneho dávkovania. Veľkú úlohu zohráva aj fakt, že je zamilovaná do človeka, ktorý je už v ťažkom pokročilom štádiu závislosti - do Detlefa. Je zaujímavé, že nikto z okolia si nevšimol jej zmenu. Podráždenosť, nervozita, časté odchody z domu ju sprevádzali jej mladým životom. Bývalí kamaráti buď do toho spadli tiež, alebo ich odsúdili, že s tým nechcú mať nič spoločné. Samozrejme, heroín je drahá záležitosť. Christiana musela predávať svoje telo, aby mala na dávku. Detlef jej v tom najprv bránil, ale sám prostitúciou nedokázal zarobiť dosť pre oboch; dávka sa totiž zvyšovala. Christiana mala vtedy len štrnásť rokov, no z knihy máme pocit, akoby sa detský svet celý rozplynul a toto dieťa bolo úplne dospelé. Spolu s Detlefom chceli skončiť s heroínom, uvedomovali si, že sú závislí:,,Je to všechno úplně beznadějný. Vzpomínaš, kdy jsme ještě sjížděli prášky a haš, to jsme byli úplně svobodný. Nebyli jsme na tom vůbec závislý. Nikoho a nic jsme nepotřebovali. Bylo nám dobře. A teď už bez toho nemůžeme bejt." (Christiane F., 1995, s. 77) Jej rodičia na to neskôr prišli, snažili sa jej pomôcť, prvýkrát ju matka aj s jej priateľom priviazala s posteli, kde prežívala muky pri odvykaní, no len tri týždne potom si pichla opäť. Chodila do rôznych sanatórií a centier pre drogovo závislých, odišla na nejaký čas k otcovi, ale drogy si k nej zakaždým našli cestu. Kniha je pretkávaná Christianiným rozprávaním, pasážami jej matky a výpoveďami rôznych pracovníkov centier, ktoré Christiana navštevovala. Isté je, že od roku 1976, t.j. od svojich 13 rokov je závislá na drogách. Kniha začína jej obžalobou, keď u nej našli heroín a odsúdili ju za prechovávanie omamných látok. Vyšla prvýkrát v nemeckom origináli v roku 1979. Vtedy už Christiana nemusela zháňať peniaze na heroín - mala ich už dostatok. Nejaký čas síce dokázala žiť bez neho, no abstinenciu nevydržala. Narozdiel od niektorých ľudí, ktorí ju viac - menej do toho dostali. Tí dnes žijú normálnym životom.

Kniha je ukážkovým príkladom toho, čo môže spôsobiť obyčajné fajčenie marihuany a hašišu. Chcete zažiť ešte lepší stav? Siahnite po niečom silnejšom. A nakoniec to človeka zavedie do jeho vlastnej záhuby. Celé toto dielo je faktografické a viac autobiografické ako klasický román alebo detský príbeh. To, čo ju viedlo k napísaniu knihy sa asi nedozvieme. Či išlo o peniaze, aby mala na drogy, alebo varovanie pre ostatných, ostáva skryté. Možno spojenie oboch týchto možností.

V staršom veku absolvovala množstvo rozhovorov v televízii - v období ďalšej abstinencie. Ako vieme dnes, je opäť závislá.

Pre vysvetlenie názvu knihy musíme uviesť, že stanica ZOO je dodnes jednou zo staníc Berlína, kde sa schádzajú drogovo závislí ľudia, chodia tam uživať drogy, alebo hľadať ,,zákazníkov".

Porovnanie

Dôležitým rozdielom medzi týmito dielami je fakt, že kým u Heviera ide o rozprávku s drogovou tematikou, tu ide o skutočný život mladého dievčaťa. V rozprávke bola Lucinka dosť múdra na to, aby sa nenechala zlákať, respektíve, aby s tým nepokračovala. Christiana bola tiež veľmi múdra a inteligentná a uvedomovala si, že ju to ničí, no bola slabá. Jej vôľa nedokázala byť tak pevná. V každom prípade, opisy prostitúcie, dávkovania, predaja, užívania drog, prostredie, v ktorom sa títo ľudia pohybujú, a v neposlednom rade vykreslenie abstinenčných príznakov určite nie je vhodné pre detského čiateľa. Zároveň je však vynikajúcou knihou na odkrytie ružových okuliarov a predostrenie nebezpečenstva, ktoré číha na mladých ľudí a hlavne na tínedžerov, ktorí majú nutkanie hrať sa na frajerov a vyskúšať každú príležitosť, ktorá sa naskytne. Po prečítaní tejto knihy by vedeli, čo ich v prípade jedného pokusu bude čakať.

Záver:

Osobne si myslím, že spojenie týchto dvoch kníh je najlepšou prevenciou proti drogám.Napriek tomu, že pre malé dieťa je možno ťažké pochopiť už len význam slova závislosť, no skôr či neskôr sa s tým stretne. Pre mládežnícku generáciu je len takýto odstrašujúci príklad príkladom. Musí byť autentický, s výpovednou hodnotou, skutočný príbeh a najlepšie, keď obeťou je sám autor. Knha dokáže prebudiť v čoveku fantáziu a preto hrôzy, ktoré sú v nej opísané, môžu nadobudnúť ešte horšie podoby. Čitateľ môže pri tejto knihe plakať, môže sa smiať, môže byť na samotnú atorku nahnevaný, že mohla niečo také dopustiť. V každom prípade, stopu na duši zanechá určite. Ja osobne som túto knihu čítala asi ke´d som mala štrnásť rokov. Bola som v tom istom veku ako Christiana. Odvtedy ubehlo veľa času a rukami mi prešli stovky kníh. Na niektoré si spomínam matne, na niektoré si spomeniem, až keď ju už čítam opätovne a v polovici knihy zistím, že mi je to známe, ale táto kniha sa z pamäti nedá vypustiť. Ak by sme hovorili o umeleckej hodnote diela, je Krajina AGORD bezpochyby hodnotnejšia a má omnoho viac umeleckých kvalít. Christiana F. však vyvolá hlboké emócie.

Použitá literatúra

Rusňák, R.: Moderná rozprávka a jej detská recepcia.Prešovská univerzita v Prešove, 2008. 172 s. ISBN:978-80-8068-799-1

Hevier, D.: Krajina AGORD. Vydavateľstvo HEVI. Bratislava. 2001. ISBN: 80-85518-98-8

Christiane F.: My děti ze stanice ZOO. Nakladatelství OLDAG. Ostrava. 1996. ISBN: 80-85954-18-4

[1]Rusňák, R.: Modrná rozprávka a jej detská recepcia.Prešovská univerzita v Prešove, 2008. S. 71