Jozef Gregor Tajovský s jeho Dvanástimi dušami :)

Ako uvádza Pavol Mazák, Jozef Gregor Tajovský si podľa rodiska zvolil svoje literárne meno. Keďže pochádzal z desiatich detí, rodičia ho dali k starému otcovi Greškovi. Tajovský si zo starootcovského domu odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka, pre jeho bohatý vnútorný svet i jeho mravné a sociálne hodnoty. Skúsenosti a zážitky z tohto obdobia mu neskôr poslúžili ako námet pre jeho ,,starootcovský cyklus".[1] Navštevoval meštiansku školu v Banskej Bystrici, odkiaľ odišiel do Kláštora pod Znievom na učiteľský ústav, kde vznikli prvé básnické a prozaické práce. Pri vykonávaní učiteľského povolania v Dohnianoch sa zoznámil s dramatikom Ferkom Urbánkom, čo vyvolalo v Tajovskom záujem o dramatickú tvorbu a divadlo vôbec.

V starších Dejinách slovenskej literatúry od Milana Pišúta sa podrobnejšie dozvedáme, že sa vzdal učiteľského povolania kvôli odopreniu začať výročnú skúšku maďarskou modlitbou. Rozhodol sa pokračovať v štúdiu na Československej obchodnej akadémii v Prahe. Sedlák tu dopĺňa, že práve toto štúdium finančne podporovala Českoslovanská jednota, kým Pišút a Mazák ozrejmujú konkrétne mená ako Pavol Blaha, Vavro Šrobár a Andrej Hanzlík. Tam sa aktívne zúčastňuje na práci Detvana.

Svoju pozornosť sústredil na odhaľovanie zlého sociálneho postavenia slovenského ľudu a z neho vyplývajúcich neduhov (zaostalosť, nezdravý konzeravtivizmus, poverčivosť, alkoholizmus atď.).[2]

Informácia, ktorá je spomenutá vo všetkých biografiách Jozefa Gregora Tajovského je fakt, že sa ocitol v zajateckom tábore v Darnici, stal sa dostojníkom v československých légiách, kde redigoval Slovenské hlasy.

Biografiu ukončujú Dejiny slovenskej literatúry od Pavla Mazáka poukázaním na spisovateľovu odhodlanosť, keď spolu s manželkou Hanou Lilgovou (Gregorovou) podpisuje Manifest slovenských spisovateľov, odsudzujúci streľbu do štrajkujúcich robotníkov v Košútoch a tým zároveň vystupuje z Umeleckej besedy slovenskej so slovami: ,,povinnosťou čestného umelca je otvorenými očami hľadieť na sociálny boj a zaujímať k nemu stanovisko". Na sklonku života spolu s Jankom Jesenským a ďalšími podpisuje výzvu slovenskému snemu, v ktorej sa vyzdvihuje myšlienka spolužitia slovenského a českého národa.

Tvorba

Mazák tvrobu Jozefa Gregora Tajovského rozčleňuje na celky podľa času, kedy boli vydané: Krátka próza a dramatická tvorba z predprevratového obdobia a Prozaická a dramatická tvorba po r. 1918. Pišút píše v dejinách jeden súvislý text a rozdelenie tvorby udáva len zvýrazneným písmom a to na: Krátka próza z predprevratových čias, Dramatický tvorba do roku 1918, Prozaická a dramatická tvorba z roku 1918. Sedlák píše veľmi stručne, spomína len niekoľko najznámejších diel, ktoré bližšie necharakterizuje.

Do úvodu k prvej časti Mazák i Pišút zaradili krátky vstup o Tajovského poézii a jeho básnickým pokusoch. Boli to ľúbostné verše, väčšinou ponášky na ľudovú pieseň, ktoré posielal do slovenských časopisov i do vládnych slovenských novín. Niektoré z nich boli aj publikované, iné redaktori neuznali za vhodné na uverejnenie. Autor sám spoznal, že v lyrickej tvorbe nedosiahne výraznejšie úspechy, a tak sa postupne venoval prozaickej a dramatickej tvorbe.[3] Do predprevratového obdobia sú zaradené jeho anekdoty a poviedky z dediny: Skamenelá, Smelá žena, Otelený richtár, Škoda suseda a ďalšie.

Pri týchto prózach si osvojuje reč ľudu, spôsob ľudového myslenia i ľudového vyprávania udalostí. Na prvom mieste v jeho tvorivom postupe stála reprodukcia počutého či zažitého.[4]

Do predprevratového obdobia je zaradený knižný súbor Z dediny (1897), Rozprávky (1900), kde sa na niektorých prózach zobrazil dotyk s hlasistickou ideológiou, čo u Tajovského prehĺbilo na jednej strane sociálny i mravný kriticizmus a na druhej strane utilitaristické chápanie fukcie literatúry - zjednostraňovalo umelecké zobrazenie skutočnosti (prózy napr. Mátoha, Pastierča, Potrestaný úmysel, Dvaja bratia, čo ho zabilo a Do konca). Tieto prózy aj bližšie charakterizuje. V tomto období pokračuje s dielami Besednica (poviedky a črty z r. 1902 - 1903 - napr. Maco Mlieč), Rozprávky pre ľud (1904), Smutné nôty - vydané v roku 1907, ,,volebné" a tiež spoločenské rozprávky, črty a fejtóny.

V druhej fáze sa spisovateľovej tvorby sa sociálny kriticizmus ešte viac prehlbuje, ako to dosvedčujú jeho poviedky a črty zhrnuté do knižných celkov Spod kosy (1907-1909), Tŕpky (1910-1912), Zbohom (1913-1915).[5] Autor v nich rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, napríklad vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské (Mišo), odnárodňovací proces ako fakt sociálny (Čadčan-umelec)a pod.[6] Práve tieto diela priviedli literárnu verejnosť k presvedčeniu, že na pohľad jednoduché Tajovského prozaické dielo iba pasívne opisuje všeličo videné a zažité. Prevládal názor, že ide o sociálne akcentovaný sentimentalizmus, miestami prekrytý obrazmi drsných fakov života. [7] Tajovského umelecké svedectvo ,,o mĺkvych tragédiách" v živote dedinskej i mestskej chudoby patrilo v slovenskej predprevratovej literatúre k najkritickejším (Horký chlieb, Mamka Postková, Na chlieb).[8]

Pri dramatickej tvorbe ju Pišút charakterizuje samostatne, kým u Mazáka stále patrí pod predprevratové odobie, hoci jej začiatok je vydelený odsekom a iným typom písma. Obaja sa však zmieňujú, že prvou Tajovského prácou s dramatickým duchom bola komická črta v jednom dejstve Jej budúci, uverejnená v Slovenských listoch roku 1897. Ďalšia dramatická práca, jdnoaktovka Sľuby, tiež neukázala nejaké vyššie autorove ambície. Jej rozpracovaním a pravdepodobne využitím nezachovaného rukopisu hry Anička vznikla štvordejstvová veselohra Ženský zákon.

Východiskom a skúsenostným zázemím autora bola dedina jeho detstva. Lokalizovanie deja do Kordík (susednej obce rodného Tajova) nie je tu hlavným, i keď autentickým svedectvom. Zaň treba pokladať cekový charakter veselohry, jej jasnú, povzbudivú, humoristicky ladenú atmosféru, pripomínajúcu tón Tajovského beletrizovaných spomienok na vlastné detstvo, prežité v dome starých rodičov. Dramatik sa bez predsudkov i zábran dokázal vhĺbiť do životných podmienok, mentality a cítenia dedinského človeka a nájsť takú mieru umeleckého zobrazenia, ktorá zodpovedala prirodzeným dispozíciám ľudového hrdinu. Prekonal vplyv negatívnych konvencií a znakov, ktoré spreádzali stvárňovanie ľudovej témy v dielach príslušníkov prvej generácie realistov i väčšiny Tajovského súčasníkov. Vyhol sa delaratívnej okázalosti a povrchnosti, pseudoromantickému pátosu, sentimentalizmu i moralizovaniu, idealizácii a idylizovaniu, folklórnej dekoratívnosti atď.[9]

O rok neskôr vydáva Tajovský ďalšiu prácu Nový život, roku 1905 napísal jednoaktovku Matka a o dva roky vyšla hra Medzník. Sociálna problematika tvorí aj jadro ďalších hier Statky-zmätky (1909) a V Službe (1911). Obe vznikli v čase jeho pobytu v Nadlaku (dnešné Rumunsko). Tu sa dostal do osobnej i tvorivej krízy, vyznačujúcej sa prehnanou sebakritičnosťou, ubíjajúcimi pochybnosťami o svojom talente a hodnotách svojej tvorby. Túto hru treba chápať ako autorovu osobne zaangažovanú umeleckú výpoveď o znepokojujúcich javoch života dolnozemskej dediny. [10]

Posledná predprevratová hra Hriech vznikla v Prešove roku 1911.

Pišút síce označuje ďalšiu časť ako prozaická a dramatická tvorba z roku 1918, no píše o tvorbe, ktorá vyšla aj po tomto roku. Preto sa budem držať Mazákovej koncepcie a teda prozaická a dramatická tvorba po roku 1918. I keď obaja spomínajú tie isté fakty, pričom Pišút ich ešte rozširuje. V rokoch 1915 - 1920 vznikajú Tajovského Rozprávky z Ruska. V kompozične neuzavretom celku spracúva autor svoje zážitky najmä z rokov prvej svetovej vojny, zo zajatia , skúsenosti legionára i dojmy z cesty späť . Po r. 1918 vznikli ešte cykly Obrázky nové i staré (1928) a Úhrabky (1929). Z dramatickej tvorby vyšlo Smrť Ďurka Langsfelda (1923), Blúznivci (1934). Hrdina (1938). Komédia Jej prvý román, ale aj ostatné poprevratové hry ukazujú, že sa Tajovský ako dramatik nevedel vyrovnať s novým tendenciami v živote i v dramatickej tvorbe.[11]

J.G. Tajovský zostal v umeleckej tvorbe aj v konaní po celý život verný ľudu, z ktorého vyšiel.

Po porovnaní troch Dejín slovenskej literatúry od rôznych autorov môžem povedať, že autori Pišút a Mazák sa veľmi neodlišujú, určite aj z dôvodu, že práve Mazák pri tvorbe tohto diela solupracoval s M. Pišútom, i keď staršie dielo od M. Pišúta je podrobnejšie. Mazák ho však viac člení, je prehľadnejšie. A síce v ňom neopisuje každý detail ako Pišút, napriek tomu poskytuje rozsiahlé fakty a infomácie. Sedlák sa typu spisovateľovho písania venuje pri celkovom zhrnutí tej-ktorej spisovateľskej generácie. Pri samotnom autorovi je to len veľmi stručná biografia s vymenovanými dielami. Poskytuje len základné informácie bez rozsiahlejšieho vstupu.

Dvanásť duší

V tejto krátkej próze sa Tajovský zaoberal problematikou vysťahovalectva Slovákov za prácou a peniazmi do Ameriky, pričom práve peniaze a majetok sa stavali do vyššej pozície ako samotná rodina či rodný kraj. Človek si myslel, že doma sa zarobiť nič nedá, povyšoval Ameriku nad všetko a nič iné ako majetok nemalo hodnotu.

Ideou je zmena človeka pod vplyvom peňazí, kedy už nehľadí na potreby svojich blízkych, ale svoje konanie považuje za konanie pre ich dobro a ich budúcnosť. Už sa nepýta, čo chcú a po čom túžia, vidí len svoju pravdu, ktorá je podľa neho tá najlepšia. Tým núti robiť druhých čo nechcú, trápi ich a sám je pri tom šťastný mysliac si, že robí správnu vec.

Hlavnou postavou tohto diela je Juro Verbiak, ktorý niekoľkokrát už v Amerike bol a má potrebu tam ísť znova. Je to milujúci manžel i otec, ale svoje potreby stavia pred potreby tých druhých. Je egoistický vo svojom myslení, nezamýšľa sa nad tým, čo chce jeho manželka alebo deti. Je presvedčený, že keď bude mať obrovský majetok vybudovaný vlastnými rukami, len vtedy može pokojne a šťastne umrieť. Preto vždy keď príde domov, poskupuje majetky na dlh a potom odchádza zarobiť peniaze na splátky. Vyúsťuje to až do krajností v závere diela, kedy prichádza ekonomická kríza na celom svete a Verbiak už ani nepomýšľa vrátiť sa domov a vyžiť z toho všetkého, čo majú, ale dá plnú moc človeku, ktorý nie je z rodiny, aby všetko predal a rodina má za ním prísť. A to bez toho, aby sa ich opýtal, či vobec chcú ísť. Nakoniec však nemajú iné východisko, lebo ich otec by aj tak všetko predal a oni by nemali kde sklopiť hlavu. Tak musia opustiť svoj domov. Myslí si, že vybudovať si domov može aj tam, lebo je tam veľa Slovákov, no neuvedomuje si, že je treba budovať a šľachtiť a rozvíjať svoj štát, že je treba mu pomocť v najhorších chvíľach a nie z neho utekať, lebo práve naša vlasť nás vychovala a to, že sme Slováci je v našej krvi a žiadna krajina to nezmení. Aj z jeho mena Verbiak - verbovať, môžme dedukovať, že svoju rodinu akoby nasilu naverboval do Ameriku. Tak ako mladých chlapcov na vojnu, ked nechceli opustiť svoje rodiny.

Bibliografia:

SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry I., Matica slovenská Martin, Literárne informačné centrum Bratislava, 2009, 600 s., ISBN:978-80-7090-935-5

MAZÁK,P. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2., Slovenské pedagogické nakladeteľstvo, Bratislava, 1984, 520 s.

PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984, 3. Vydanie, 904 s.

ČEPAN, O.: Próza slovenského realizmu, VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava, 2001, 290 s., ISBN:80-224-0654-6

GREGOR TAJOVSKÝ, Jozef: Dvanásť duší. Zlatý fond denníka SME 2009, [cit. 18. 11. 2012]. Dostupné na webovskej stránke (world wide web): http://zlatyfond.sme.sk/dielo/75/Tajovsky_Dvanast-dusi

PALKOVIČ, P.: Jozef Gregor Tajovský realistický dramatik slovenskej predprevratovej dediny, Vydavateľstvo Osveta, Bratislava, 1972, 292 s.

[1]Mazák, P. A kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2, Slovenské pedaggické nakladateľstvo, Bratislava, 1984, s. 413